Odlet

 

26.8. 2012

Deň odletu

Ráno sme išli všetci na sv. omšu o 6:30, po nej sme dostali pár (nám už známych) info od

don Petra Kuchára, prišli nás ešte pozrieť zamestnanci Savia (Juro Janto, Slávka, Klára,... ) a potom sme sa všetci vydali na cestu do Schwechatu.

Pre človeka, ktorý ešte nikdy predtým neletel lietadlom, sa všetko zdalo veľké, šokujúce...
Prechody cez checkiny a rôzne kontroly boli adrenalínové, aj keď viete, že je všetko OK. Ešte aj chlapík, ktorý nám predával lístky, si z nás urobil srandu. Poslal preč Jankinu batožinu a povedal, že v Tanzánii bude prestup. My sme ostali v šoku, že nejdeme do Tanzánie a on že fakt? Že už poslal batoh... Zľakli sme sa a on spustil rehot. Potom nám to došlo, že si z nás vystrelil.

Bolo to zvláštne. Úžasný pocit nasadať do lietadla, ísť tunelom na palubu. Asi veľa vecí neviem opísať slovami. Pri vchode do toho tunela na palubu mi „kontrolórka“ odtrhla zlú letenku. Tú ktorú som mala na let z Dohy do Nairobi. Všimla si to až letuška v lietadle, ale bolo to v pohode. Vytlačili mi novú letenku, aby som potom nemala problém. Nevedela som sa dočkať toho pocitu, keď sa lietadlo pohne a .... vzlietne. Slzy mi tiekli od dojatia. Cítila som sa ako malé dieťa, ktorému sa plní sen. Bolo to úžasné. A pocit, že letím do Afriky.... naozaj letím. Tešila som sa na všetko to iné, na celý ten rok. Naplnilo ma úplné šťastie.

Asi po 3,5 hodinách letu nás lietadlo táááák heglo a pohádzalo, že som sa vyľakala. Tréner

slovenského wrestlingového tímu, ktorí sedeli pred nami, povedal, že už má nalietané dosť, ale toto

ešte nezažil. Ja som sa naozaj bála. Mierne trasenie bolo bežné, ale toto... aj letušky vyzerali prestrašene. No vtedy som si uvedomila... Pod nami iba more... Všetko možné mi chodilo hlavou, život som prehodnocovala... a modlila sa. Celé zvyšné dve hodiny som bola nepokojná a bojovala som so psychikou, ktorú som sa snažila ovládnuť a uvedomiť si, že najťažšie na smrti je len bolesť. Samotná smrť je konečné stretnutie s Bohom a to by mohla byť veľká radosť :) A verím, že aj bude. Napadli mi myšlienky na rodinu, na to, ako sa k sebe hocikedy správame... a to úplne zbytočne. Toľko je dôležitejších vecí v živote. A toľko vecí by som ešte zažiť chcela... No ak by som už mala mať koniec, má to svoj zmysel.

Odratávala som minúty a sledovala trasu lietadla. Keď sme sa už približovali k zemi, bola

som vďačná za život, za všetko. A pod sebou som uvidela špeciálnu architektúru arabských

domov, stromov... a ľudí :)