V cieli

29.08. 2012

Odlet z Kene, príchod do Južného Sudánu

  Ráno o 5:45 sme vyrážali z Bosco Boys v Nairobi. Na stanicu nás viezol fr. Sebastian. Bola ešte tma, ale premávka bola hustá. Pri prechode z Kene do Južného Sudánu sme boli kontrolovaní asi viac. Možno som to tak len vnímala, pretože som mala v krvi kopec adrenalínu.

  Nedala som si odvážiť príručnú batožinu. Do Južného Sudánu môžete mať max. 20 kg vrátane príručnej. Ja som mala 20,95 bez príručnej. To bolo adrenalínu a modlitieb. Prechádzali sme cez rôzne kontroly a ja som tŕpla skoro pri každej. Všade sami policajti, či vojaci. Našťastie sme bez problémov nastúpili do malého lietadielka pre 21 pasažierov vrátane posádky. Neodporúčam takýto let klaustrofobikom. Je to menšie ako som očakávala a hučí to tak, že po tom som chvíľu mala zaľahnuté v ušiach. Ale let bol príjemný.

  Pred juhosudánskymi hranicami sme mali prestup v meste Locchi. Všetci sme vystúpili, na na letisku sme išli na WC, pretože také malé lietadielko záchody nemá. V Locchi bolo cítiť divočinu Afriky. Ľudia boli černejší, chudší, vyšší... Iní ako v kenskej Nairobi. A všetko bolo jednoduchšie, prázdnejšie... kontrola už neprebiehala cez senzory, ale cez fyzické prehmatanie, atď.

  A opäť sme nastúpili do lietadielka. Ale už len tí, ktorí leteli do Rumbeku s konečnou v Tonj. Leteli sme teda iba dvaja černosi, my tri slovensky a dvaja piloti. To bolo sedieť v tak malom lietadle. Ako v súkromnom. Pod nami sa rozprestierala len divočina Afriky, ktorej zaľudnenosť sa voľným okom len tak letmo nedala ani zachytiť. Ale bola to zelená krása. Je obdobie dažďov a teda všetko je ešte zelené. Tráva, kadejaké stromky a vidno aj kaňony riek, alebo teda ešte ich zvyškov. Keď príde obdobie sucha, všetko bude vyzerať ako sivo-hnedá vyschnutá buš. Keď sa lepšie zahľadím, vidím pár roztrúsených (niektoré sú aj pokope) domorodých domčekov postavených zo slamy či rákosia a okolo nich prázdno, vydupaná tráva. Keďže sme vysoko, nevidno detaily, iba malé body a obrysy.

  Nakoniec sme šťastne pristáli v Rumbeku. Po krátkej chvíli pre nás prišiel fr. Schyndžen (neviem, ako sa jeho meno píše, ani ako číta) a spolu s ním sme na migračnom vyplnili formuláre na víza. Za všetko sa platí. Bieli pre nich predstavujú bohatstvo. Ešteže sme mali so sebou otca saleziána, ten nás nenechal v kaši. Pred kňazmi tú majú rešpekt. Kontrola batožiny nás čakala opäť. Bola ručná, našťastie však stručná.

  Čakala nás 4 hodinová cesta autom z Rumbeku do Tonj. Toto bola cesta ako na safari. O takej sa mi len snívalo, alebo som ju videla vo filmoch. Tu sa nejazdí naľavo ani napravo. Tu sa jazdí tam, kde sú jamy menšie. Dlhočízna červená cesta vedúca pomedzi mestá (na naše pomery sú to osady bezdomovcov), cez bujnú flóru obdobia dažďov. Jamy sú plné vody, na niektorých miestach je kopec suchého prachu (neprší nonstop). Sedím vzadu v aute bokom ako vedia afričania. Celú cestu ideme horšie ako na rally (len nemáme takú rýchlosť ). Hádže nás to zo strany na stranu, hlavne mňa vzadu, kde nemám ani pás, vyletujem do vzduchu, nabok a späť a batožina so mnou.

Takáto cesta nevedie ani na naše táborisko v Suchej Doline z akejkoľvek strany. Iným ako terénnym autom tu nemá nikto šancu prejsť. A terénne majú len misionári, alebo členovia rôznych humanitárnych organizácii. Často nám skríži cestu stádo kráv alebo kôz s miestnymi pastiermi. Ak sa nechcete nechať zabiť, musíte ísť pomaly a čakať, kým sa vám uhnú. Kravy sú skoro najväčší majetok, ktorý tu ľudia majú. Prvýkrát vidím na vlastné oči africké osady. Najozajstenšie ako len môžu byť a chudobné, plné neporiadku a čiernych ľudí. Poniektorí nám zamávajú, poniektorí len nedôverčivo pozerajú na auto s troma bledými tvárami a poniektorí vedia mať aj veľmi nepríjemný pohľad a správanie. Určité úseky strážia miestni vojaci. Nie je veľmi príjemné vidieť ich so samopalmi v ruke. Nič s nimi našťastie nerobia. Majú ich, pretože ich mali roky predtým a stále sa necítia úplne vyrovnaní so severom, aj keď to je podstatne lepšie ako bývalo.

  Po štyroch hodinách sme vystúpili v Tonj. Necítila som si zuby, také boli vyhrkotané.

Miestna misijná základňa nás veľmi milo a srdečne privítala. Ľudia sú tu veľkodušní. Veľa z nich je stále usmiatych a automaticky chcú byť s nami, atď. Ale nájdu sa opäť aj nedôverčiví. S každým si podávam ruku. Nemôžete nepodať. A mne to nevadí. Je to veľmi milé, ako sa toľko detí a mladých teší, že prišiel niekto biely medzi nich. Len tak... proste medzi nich.

  Dinkovia sú naozaj vysokánsky kmeň. Títo ľudia sú vyšší odo mňa. Ešte som sa takto

príjemne necítila :D

  Ubytovali sme sa v skromnom prostredí, ale mne osobne to veľmi vyhovuje. Afrika ma v dobrom prekvapila. Síce sú podmienky, aké sú... Ja som šťastná a spokojná. Je to krajšie ako som si to vedela predstaviť.

  Unavená a osprchovaná som ľahla do postele s dvoma moskytierami a za doprovodu

 krásnych zvukov prírody som zaspala. Tu cvrlikajú cvrčky celú noc. A keď prší, počujem dážď a cítim sa ako v našom skautskom tábore.