piatok 21. decembra 2012

Aj to je za nami - od adrenalínu, cez dôveru k radosti


    Nemám presne spočítané, koľko dní sme v Tonj. Ale viem, že už ťaháme štvrtý mesiac. Moje zapisovanie sa pozastavilo. Zaneprázdnenosť, únava alebo vyčerpanie mi nedávalo síl na podrobné popisovanie udalostí, zážitkov, prekvapení... Pokúsim sa aspoň zhrnúť väčšiu etapku strávenú medzi Dinkami a maximálne rôznorodou komunitou, ktorá sa zišla z rôznych kútov sveta s jedným spoločným cieľom.
     
    Jedným z milých prekvapení bola návšteva Moniky, ktorá tu bola na misii pred nami spolu s Renátkou a Jankou a návšteva slovenského kňaza Mira, pôsobiaceho v Rumbeku. Bol to naozaj milý pocit, počuť rodákov a vidieť, ako sa stretávajú nie na kofole kdesi v reštaurácii v hlavnom meste Slovenska, ale práve kdesi v zapadnutej buši Afriky. Piati Slováci na jednom mieste :) Aspoň na chvíľu. Super pocit :) Vychutnala som si slovenskú spoveď. Fr. Chose Maria je staručký kňaz zo Španielska a jeho angličtina je kdesi medzi španielčinou a angličtinou. Málo ľudí mu rozumie zreteľne. Ak potrebujete spoveď, jej účinky pocítite tak či tak :) A to som ani netušila, že tento náš staručký dedko je v Afrike už 20 rokov. Pôsobil v 7 krajinách Afriky a v marci by sa mal vrátiť po 20 rokoch do svojho Španielska. Je veľmi sčítaný, dáva dokopy kmeňovo-anglické slovníky. Aj keď na ňom roky zanechali stopu, stále je veselo naladený, ale pozor – musí mať vždy pravdu. Čiperný, aktívny dedko. Najstarší člen komunity :)

     Náš najmladší člen – Josehp Chisomo z Malawi (malinkej africkej krajinky, kde sú ľudia trpasličieho vzrastu) sa už zahrial medzi nami. Ešte ho veľa vecí prekvapí, ale snaží sa a o väčšiu jednotu medzi chlapcami na boardingu, nami dobrovoľníkmi a komunitou. Držím mu palce :) Sme rôznorodí a nie je to jednoduché. Snaží sa byť s chlapcami čo najviac (čo pred tým trošku chýbalo a preto som bola najčastejšie s nimi ja a Renátka). Keď sme mali adrenalínovejšie dni pretkávané miernym nebezpečenstvom, vážne poznamenal, že ak niekto ešte raz v noci vkročí do nášho areálu, môžeme ho zabiť. Bola som prekvapená a o. Shyjan povedal, že tu sa zabíjať nebude. Samozrejme. Prekvapilo ma to. Veď sme prišli rozdávať lásku, pokoj, radosť. V jeho krajine je to však bežné. Cudzí človek nemá čo robiť na cudzom území. Aj toto je rozdiel vo vnímaní katolíckej viery v rôznych častiach sveta.

ADRENALÍN A SMUTNEJŠIE CHVÍLE (a pomedzi to momenty radosti a vďaky) :)
    Keď už som pri tých adrenalínovejších udalostiach, prešli sme si všeličím. Od hrozieb z vypuknutia vzbury pre zatvorenie školy, nemocnice a rádia kvôli jednej tehotnej študentke. Tu sa otehotnenie ráta za veľký škandál, kde je ohrozený život minimálne muža, ktorý sa o to pričinil. Ďalej sú ohrozené životy ľudí, ktorí ju mali na starosti, čiže sestry na dievčenskom boardingu. A tak to išlo všetko ruka v ruke, väzenie, vyhrážky, prichystanie na vzburu, modlitby, čakanie... Až to všetko prešlo v relatívne pokojnom duchu. Pri tejto veľkej afére nik nezomrel. Výnimočne. Chvála Bohu.
     Inokedy som si našla počas dňa otvorené dvere. Ktosi bol vo vnútri. Našťastie mi nič nezmizlo, všetko vzácnejšie mám poskrývané. Dvere stále zamykám a kontrolujem, keď niekam odchádzam. A tak ktosi vedel, že idem popoludní na klavír a využil tento čas, kým tu nik nebol. „Návštevník“ si ich pekne otvoril, popozeral a nechal otvorené. Opäť – vďaka Bohu.
     Iný večer okolo 22:30 sme začuli krik zo školy. Naši chlapci boli na obhliadke a chytili zlodeja, ako chcel kradnúť zo skladu kuchyne. To bola rýchla akcia. Polobdelí chlapci pomaly ležali nad zošitmi a učebnicami. Bol to stále ich čas na štúdium. Poniektorí už podriemkávali. Pri výkriku chlapcov (aby oznámili a privolali pomoc) sa naša banda zdvihla strelnou rýchlosťou, každý zobral do ruky nejakú palicu, ani neviem, kde to mali poschovávané a už sa stratili rýchlosťou blesku v tme. Nicholas preletel cez plot. Nič nič, len zrazu odraz a praskot plota, dopad na tvrdú zem a tiež sa stratil v tme. Keď to prišli riešiť naši otcovia, prvý sa vrátil, pohľadal v tej tme svoje šľapky a vysmiaty nám porozprával, čo sa stalo. S Majkou a bratom Petrom sme len pozerali z okna boardingu a čakali, čo sa bude diať.
     V jeden večer sme s Majkou prepisovali testy do školy v miestnosti, kde čerpáme pitnú vodu. Po polnoci som zacítila silný mužský parfém. Vravela som si, že tu nemám koho cítiť. Chlapci dávno spia, otcovia a bratia tak isto. Parfém bol však stále výraznejší. Počuť nebolo ani šuchnutie. Chvíľu som sa odhodlávala zatvoriť obe dvere, ktoré sme na miestnosti mali otvorené kvôli vzduchu, keďže nám bolo prehorúco. S Majkou sme sa teda dohodli, že obe zatvoríme dvere spoločne. Baterkou som skontrolovala priestranstvo dokiaľ mi svetlo stačilo, ale nikoho sme nevideli. Zamkli sme sa a pokračovali vo svojej práci. Parfém sa po čase vytratil. Po pol jednej v noci som ho zacítila opäť. Už sme boli unavené a chceli sme ísť spať. No v takom adrenalíne to bolo pre mňa náročnejšie presunúť sa do izby. Opäť sme s Majkou skontrolovali okolie a nikoho sme nenašli. Vravím si, možno tu naozaj nik nie je. Ale cítili sme ho obidve. Vyšli sme z miestnosti k Majkiným dverám. Boli bližšie. Poprosila som ju, či by nešla so mnou ku mojím, ja mám ďalej a nemala som dobrý pocit. Majka nemala problém. Zložila si veci vo svojej izbe, nezamkla ju (veď ma ide len odprevadiť a bývame pár metrov od seba. Lenže v takej situácii, keď je tma a cez bambusové oplotenie pomaly nevidno, je každý centimeter plný adrenalínu.) Keď sme už boli tesne pri mojej izbe, povedala som si, že ešte raz skontrolujem z tohto uhla náš malý areál bez použitia baterky. Pozrela som sa doprava a neďaleko v čiernej tme stála ešte černejšia silueta stojacej postavy. Striaslo nás. Vedeli sme, že ak by sa v noci niečo dialo, nemáme vychádzať z izieb. Lenže teraz sme do nej ešte ani nevkročili. Čo má po polnoci kto robiť v našom areály. Všetci naši spia. Postava sa nehýbala. S Majkou sme stvrdnuté stáli a ja som sa len opýtala: Who are you? (Kto si?) Postava mlčala. Opýtala som sa ešte raz, pritom mi nohy tŕpli od strachu. Odpoveď prišla iba v arabskom jazyku, takže som nerozumela. Ešte som sa opýtala ako sa volá. Meno si mohol vymyslieť, ale povedal také, ktoré nikto z ľudí, ktorých poznám, nemá. Nenápadne sme sa s Majkou presunuli k dverám mojej izby, pomaly som otvorila, rýchlo sme tam vhupli a ja som sa snažila trasúcimi rukami vytočiť telefónne číslo brata, ktorý spal. Nezdvíhal. Ostatné čísla, ktoré som sa snažila volať, boli vypnuté. Zobudila som Renátku, tá volala otcovi. Kým prišiel (cca do 10 minút), sme sa stihli my dve vyklepať v izbe. V rukách som držala palicu a nôž, Majka zobrala kameň. Parfém bolo cítiť pod oknom. Kým prišiel otec, ten človek sa vyparil. Prehľadal všetky kúty, no človeka sme nenašli. Poslal nás všetkých v pokoji spať. No mne pokoj dlho neprichádzal a únava ma vôbec nezmáhala. Majka išla do svojej izby a ja do svojej. Po chvíľke, keď sme sa všetci rozišli, som mala pocit, že opäť cítim vôňu toho človeka. Bála som sa. Poprosila som Renátku, či by som mohla ísť spať k nej do izby. Bolo mi jedno, že budem na zemi bez moskytiery, kde chodia žaby, škorpióny, myši, mravce a štípu komáre a ja neberiem žiadne antimalariká. Ležala som na zemi bez všetkého a bola spokojná, že nie som sama, ak by niekto vošiel do nejakej z našich izieb. Dlho som nevedela zaspať. Na druhý deň som si vymyslela provizórny ochranný systém na dvere. Ak by niekto odomkol moje dvere, aspoň získam čas, kým ich otvorí. Natiahla som špagát od dverí k posteli. Aspoň trochu sa cítim bezpečnejšie. Od toho dňa si Thou robí každý večer srandu, že pošle Daniela v noci ešte raz, aby ma skontroloval. Wol ma zase pochválil, že som odvážna, keď som sa odhodlala s tým človekom rozprávať, že ľudia väčšinou nerozprávajú. No... v každom prípade mi od toho momentu každý večer trošku „lepí“, keď sa vraciam do svojej izby. Keďže sú teploty vzduchu nižšie, vychutnávam si prírodu, oblohu a zvuky afrických nocí na dreve pri boardingu. Blízko chlapcov. Ak by sa niečo stalo, mám ich hneď po ruke. A neviem sa vynadívať na hviezdy, z ktorých teraz v decembri poznám dve súhvezdia z našej strany zemegule. Casiopia nie je ako „W“, ale ako krásne „M“ a zimný Orion tu leží celú noc, akoby spal :)
     Medzi tie menej príjemné a smutné skutočnosti tiež patria boje medzi kmeňmi a podkmeňmi. Dôvod? Kravy a ženy. Dinkovia sú hrdý kmeň a bojujú aj medzi kmeňmi Bongo a Jyur. Ale samotný kmeň Dinka má cca 14 podkmeňov. Ešte aj tí sa zabíjajú. Na jednom mieste ukradli jedni druhým kravy. Začal boj, ktorý trvá niekoľko týždňov. Kedysi sa bili iba muži, ženy a deti chránili tým, že ich poslali preč. Teraz sa začali zabíjať kompletne, strieľali po deťoch aj ženách. Zomrelo už veľa ľudí, ale žiadna krava. To je to najcennejšie, čo tu majú. Neuvedomujú si hodnoty. Afrika nie je chudobná krajina. Ľudia len nevedia rozmýšľať, nevedia čo s tým, nie sú edukovaní. V tomto im treba pomôcť. Nie dávať im veci zadarmo. Počas týchto podkmeňových nepokojov sa situácia tak vyhrotila, že sa uzavreli cesty na Rumbek. Pre našich dvoch chlapcov z boardingu – pre Chola a Maropa – situácia naozaj zvážnela. Oni dvaja sú z podkmeňa Gok, ktorý bojuje s podkmeňom Rek a nachádzajú sa na ich území. Potrebujú sa dostať domov k svojim. Všetci sme sa len modlitli, aby cesta bola pokojná, aby ich nik nezastavil, aby ich nekontrolovali, pretože vyšiel zákaz prepravy domorodých ľudí medzi týmito miestami. Boh sa naozaj postarali a naši chlapci sa bezpečne, bez akýchkoľvek problémov dostali domov. Marop mi volal, že mám veľmi silné modlitby, ale ja viem, že to sú modlitby všetkých tých, ktorí na nás tu v Južnom Sudáne v Tonj, myslia. A preto vám všetkým naozaj zo srdca ďakujem/e.
      Na druhej strane v meste Wau vypukli politické nepokoje, tiež sa tam vraždilo a taktiež sa uzavrela cesta na ten smer. A my v Tonj sa nachádzame medzi týmto dvoma napätými lokalitami. Vďaka Bohu necítime zatiaľ žiadne ohrozenie.
     Okolo 30 ľudí našlo smrť v rieke, kde ich poštípal akýsi vodný had. Na prvý pohľad lákavá vodná hladina, kde sa ľudia kúpu, perú a spolu s kravami zdieľajú vo vode všetko. Maximálne nebezpečie pre nás nedomácich. Aj im sa stalo toto osudným.
Medzitým sme zažili vyhodenie jedného nášho chlapca z boardingu - Abraham Majook. Jeho správanie bolo veľmi nekontrolované, nedal sa usmerniť a poučiť, opakovane vyrábal problémy, až sa s boardingom musel rozlúčiť.
     Albino Akol si tiež užil svoje. Zomrela mu mama. Tvrdý, silný frajer zrazu utíchol a utiahol sa. Slzy sa pokúšal skrývať ako to len najviac išlo. O pár dní išiel otec, on, Mário Maker, Santino Magut a Renátka na pohreb. Akol pozval aj mňa. Pre veľa vody (keďže bolo ešte obdobie dažďov) ich mamu nepochovali (nezahrabali) v osade, ale v cattle campe.
     Cattle camp je miesto (tábor), kde je viac kráv ako ľudí. Miesto, kde jeden alebo viac členov rodiny vezme všetky svoje kravy a tam spolu nažívajú. Je to miesto, ktoré je bližšie k trávnatým porastom pre pašu. Život v cattle campe je veľmi jednoduchý. Pastier alebo rodina si postaví len provizórny príbytok bez stien. Všade sa ozýva ručanie kráv a pod nohami sa presypuje popol. Nie je to však klasický popol. Je to piesok zmiešaný so spáleninou kravského trusu. To, čo kravám netreba, oni na kolenách rukami rozotierajú po piesku, aby to čím skôr uschlo a potom to použijú ako palivo. Pri pohľade na dieťa, ktoré si umývalo ruky kravským močom som tiež ostala v prekvapení. Moč používajú aj na umývanie riadu a taktiež na pasterizáciu mlieka. Väčšina ľudí je v špinavých, otrhaných, vyblednutých šatách. Pomaľovaní sú popolom a väčšina z nich má v ruke minimálne prút alebo palicu. Ženy varia, deti pasú a muži asi strážia. Po návrate z cattle campu nám s Renátkou ešte dlho smrdeli veci, aj keď sme sa ich snažili vyprať a nechávali to vymočiť vo vode. Keď si predstavím, že takto žije skoro každé dieťa, každý človek v týchto podmienkach, prišlo mi ľúto. Potom mám pocit, že my to s tou hygienou na Slovensku naozaj preháňame :) A keď som si predstavila, že aj naši chlapci, ktorí sú teraz civilizovanejší a umývajú sa aj 3x do dňa, že aj oni takto žili a cez prázdniny sa vracajú domov do takýchto podmienok, tak mi ich internát (ktorý je u nás len skladový priestor) pripadá ako naozajstný luxus. Prišlo mi to trošku ľúto, ale asi nemá prečo. Nepoznajú iný štandard. Pre nich je toto normálne a keď som sa o tom rozprávala s Maropom, usmieval sa, až smial, keď videl, ako sa čudujem. Vravel, že kravský moč je zdravý, že to je normálny život, kde aj oni vedia žiť šťastne. Závisí od vzťahov v rodine, či budú naozaj šťastní, ale on bol. A viacerí chlapci mi povedali, že mali šťastné detstvo – napriek tomu, že som očakávala opak.
     Na internáte majú chlapci stravu 3x denne (to isté, ale majú). Wilson mi povedal (a to aj všetci vieme, že ak sú doma, stravujú sa len raz za deň) a tu majú trikrát jedlo. Pre Wilsona je to veľa jedenia :) Nie je zvyknutý. Väčší chlapci sú však radi. Vyskáču to, vyšportujú. Taký je život v Afrike.

     James Kuch má chorú mamu. Boli sme ju navštíviť. Všetky štyri dobrovoľníčky, brat Chisomo a pár chlapcov z boardingu. Opäť bolo vzácne prechádzať uličkami buše po rozpálenom slnku a sledovať život v tukuloch. Pekne nás privítali, boli radi, že sme ich prišli navštíviť a máme u nich „dvere stále otvorené“ :) Po tomto našom prechádzaní sme s Renátkou a Danyiou dostali silné bolesti hlavy, poniektoré teploty a bolenie žalúdka. Zrejme malý úpal, ale hlava si to najboľavejšie odniesla.
     Peter Maluil odišiel domov potom, čo dostal správu, že mu zavraždili kohosi z rodiny. Smutný, ale hrdý Maluil sa pripravil a hrdo odišiel. Doma má zbraň a nebojí sa ju použiť.
Stretávam sa tu s veľkým kontrastom. Muži a chlapci nemajú strach z tmy, zo smrti, z bojov. Neboja sa, ale pritom na druhej strane niektorí majú problém z testu na maláriu, kde im treba pichnúť do prsta, aby zdravotná sestra získala kvapku jeho krvi. Zvláštne.
     Často tak rozmýšľam, ako sa oni majú radi? Akou láskou sa milujú? A milujú sa vôbec, alebo sú len naozaj „divoké zvieratká“ bez citov? Stretávam sa tu s rôznymi kontrastami a odpoveď nie je nikde jednoznačná. Ako môže opustiť otec svoju ženu a dcéru počas bojov v jeho osade? On sa ide schovať, aby ho nezabili a zvyšok rodiny nechá napospas osudu? Má ich rád? Takto sa majú radi? Je toto láska? Ako to, že plačú keď im niekto zomrie? Pretože majú city a určite sa mali radi. Neplačú dlho. Divokí a tvrdí ľudia predsa neplačú. Chvíľu a stačí. Takto to proste je. Prišiel na svet, bol s nami, odišiel. Akou láskou milujú mladí muži ženy naokolo? So sklamaním musím povedať, že sa mi zdá, že žiadnou. Iba pudovou. Páči sa mi, to znamená – milujem ju, chcem ju mať za ženu, takže si ju kúpi. Žena je tovar? Nemá právo o ničom rozhodovať. Ani len to, či ho vôbec chce. Ani v rodine nemá žiadne právo vyjadrenia. Žena sa má len starať o muža a domácnosť. Pracovať a rodiť deti. Toto je láska? Muži dokážu kvetnato opisovať lásku a nasľubovať hory-doly. Pravda je však inde. Ak sú v rodine chlapci aj dievčatá, o dievčatách rozhoduje otec, alebo starší brat. Mama sa nemôže vyjadriť k tomu, či ich dcéra sa bude vydávať za tohto, alebo za iného muža, či bude študovať, alebo iba v domácnosti. Kde je tu láska? Mám pocit, že tento africký svet nie je len chudobný na vedomosti, alebo aj na najpotrebnejší cit – na Lásku. Tie ich hádky, bitky, neodpustenia, vraždy, surové správanie k deťom a sebe navzájom nehovoria veľa o láske. Deti sú „vychovávané“ bitkou. Aj dospelí tak boli vedení, tak je to správne.
     Ďalšou nepochopiteľnou skutočnosťou sú pre mňa ich boje. Niekoľko rokov sa krajina zmietala vo vojne, utrpení, hlade a teraz, keď majú mier, tak sa musia zabíjať navzájom. A kvôli kravám. Vďaka ich pýche a hrdosti. Neexistuje cesta riešenia problémov diskusiou, diplomaticky. Všetko riešia agresiou. Vo Wau sa situácia zhoršila. V meste vypaľujú domy a ľudia sa strieľajú navzájom. Dôvod? Presťahovanie jednej kancelárie do inej časti mesta. Nedokážem to pochopiť. Kto môže, ten sa skrýva. Takto si vážia mier?
     A to sme ešte nedávno boli vo Wau. Zhruba tri týždne dozadu nás otec Shyjan zobral so sebou – Majku, Danyiu a mňa. Vyrážali sme ráno o 6:00. O takom čase je ešte tma. Vydali sme sa na hrboľatú rozbitú cestu. Za nami sa len prášilo a ak sme aj niekoho míňali na starom rozheganom bicykli, chvíľu mal čo robiť, aby mohol opäť dýchať čistý vzduch. Ale takto to tu chodí. Pred siedmou slniečko začalo vychádzať a žiarilo za nami ako veľká oranžovo červená ohnivá guľa až kým sa nepremenila na žlté žeravé slnko, do ktorého sa už nedalo ani pozrieť. Bolo nám veselo, aj keď nie hocikedy sme pristáli pohodlne po vyhodení z jamy alebo do jamy.
     Prvýkrát sme s Majkou videli toto mesto. Je to úplne iné ako náš Tonj. Je väčšie a má už aj normálne tehlové budovy. Ľudia väčšinou rozprávajú arabsky, takže s angličtinou sa tam jednoducho nedohovoríte. Sú hnedí (nie čierni :) - keďže v prevahe tam nie sú Dinkovia). Vidno vplyv civilizácie aj na správaní ľudí. Dievčatá nosia nohavice (v Tonj nenájdete ľahko dievča v nohaviciach – okrem nás zahraničných), na motorke sedia obkročmo aj ženy (v Tonj iba bokom so spojenými nohami) atď. Pozreli sme si nemocnicu, školu a bývanie (skrátka prácu saleziánov). Naozaj obdivuhodné. Ten Don Bosco založil teda veľké dielo :))
Unavení sme sa vracali ešte pred západom slnka okolo 18:00 domov. Opäť tou istou jedinou cestou, kde nás pre zmenu sprevádzalo zapadajúce slnko. Kým sme dorazili domov (cesta trvá cca 2 hodiny), bola dávno tma. Po takýchto cestách je každý unavený, žalúdok je rozlietaný a hlava má čo robiť, aby jej mozog nevyletel :D
      Páčilo sa mi, ako nás chlapci pred odchodom vyprevadili a všetci nám želali úprimne bezpečnú cestu. Už chápem prečo. Ak sa čokoľvek stane v buši, nie vždy máte signál, aby ste zavolali pomoc. A to môžete stretnúť cestou kadekoho. Po návrate ma opäť prekvapili rozjasnené tváre našich chlapcov, ktorí nás „až“ jeden deň nevideli. Takáto pauza niekedy asi dobre padne. Boli sme si opäť vzácnejší. Thomas mi vravel, že sa mi zmenila tvár, kým ma deň nevidel, že som opeknela :) Ako len dokážu hádzať toľko komplimentov. No bol naozaj rád, že už sme doma. Nicholas sa tak isto za nás modlil pred odchodom a úprimne mi želal šťastný návrat. Aj keby to nebol povedal slovami, jeho oči prezrádzali všetko. Nie nadarmo sa hovorí, že oči sú zrkadlom duše. A tu to je veľmi čitateľné. Nepríjemné pohľady nemusíte dlho lúštiť, tiež sa sami dajú prečítať.

     
A TERAZ O INOM
    Teraz opíšem aj trošku milšie udalosti. Jeden z mnohých naozaj krásnych darov je, ak počujete od niekoho, že by chcel ísť študovať na Slovensko. Pri otázke PREČO mi Gabriel jednoducho odpovedal, že chce byť taký šťastný ako ja, stále mať úsmev pre ľudí. Potešilo ma to naozaj. Keby vedel, koľko námahy to niekedy stojí, koľko sĺz zo sklamaní s prosbou o novú silu a elán. No o tom už vie iba Boh.
     Pri administratívnej práci, ktorá mi kvalitne lezie na nervy, sa niekedy pýtam sama seba, čo je viac? Stále som chcela byť s deťmi a s mladými a pri dlhšej administratívnej činnosti pre školu mi tento čas a energiu zaberajú papiere a počítač. Nechcem tento čas premárniť takto. Najradšej by som bola stále s nimi. Ak sa len dalo, hrala som sa s nimi, učila ich, rozprávala, zdieľali sme spolu aj pracovali. O tom je vytváranie vzťahov, o tom je výchova. Až kým sa mi nevybili baterky a ja som stratila energiu cez rôzne sklamania. V tomto stave krízy sa niekedy pýtam: „Má vôbec význam to, čo tu robím/e? Prečo si ma tu poslal? Kde je ten zmysel?“ Viem. Trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť. A tak sa nadýchnem, odovzdám ďalší deň do rúk Bohu a pokračujem v žití nových prekvapení, zážitkov, skúsenosti, radostí aj starostí.
     
ODREAGOVANIE
    Keď som už naozaj nevládala, zobrala som bicykel a vybrala sa na prevetranie hlavy tam, kde ma len kolesá zavedú. Vedela som, že to nie je bezpečné, ale potrebovala som prefúknuť hlavu, na chvíľu zabudnúť, odreagovať sa od všetkých ľudí, názorov... Míňala som tváre ľudí a s troškou adrenalínu som sa vydala ďalej, ako som asi mohla. Vďaka Bohu sa nič nestalo, pokarhanie som dostala len od Renátky :)) a ja som sa naozaj mohla odštartovať a vybiť to, čo v človeku, ktorý má milovať a odpúšťať, nemá čo hľadať.
     
    Iný veľmi pekný deň bol piknik s našimi chlapcami z boardingu. Po skončení školy sme s nimi vyšli na výlet do inej dediny. Zbalili sme všetky potrebnosti od hier, lôpt, cez vodu a suroviny na varenie. Všetko sme naložili do dvoch áut a vysadli pomedzi materiál vonku na auto. Toto bol naozaj pekný deň. Spoločné prípravy, spoločná jazda, spoločné varenie a jedenie, … Mne sa to naozaj rátalo :) A mám pocit, že aj chlapcom, každý si oddýchol a hlavne po ich skúškovom období. Takto nám začal december.

    Na Mikuláša sme chceli s Renátkou chlapcom vymyslieť nejaké prekvapenie a pripraviť aspoň trošku malú zmenu v ich strave. Jedia stále to isté dookola – múku varenú vo vode a strukovinovú kašu. Rozhodli sme sa, že im prilepšíme nejakými plackami, ktoré nemali dostatok ingrediencií na svoje spevnenie, tak sme sa len modlili, aby z toho aspoň čosi bolo. Doma by sme pridali vajíčko, zemiak alebo mlieko, ale dokiaľ to zobrať tu? Bola to dlhá príprava a vypekanie na ohni a troch kameňoch v miestnosti s jedným oknom a dverami. Kvalitne nás vyúdilo. Čas nám však príjemne zbehol. Za doprovodu afrických piesní sme mali aj príjemnú spoločnosť. V tom čase mal v kuchyni službu akurát Nicholas. Na sv. Mikuláša varil obed on (prvýkrát v živote. Muži tu nevaria. Chlapci na boardingu však ostali bez kuchárky, ktorá po skončení školského roka má dovolenku. Tak si rozdelili služby a každý deň chystá stravu – dookola tú istú – niekto iný). Na to, že varil prvýkrát, tak hrachová kaša sa mu úžasne podarila. Nebolo v nej nič iné ako hrach a soľ a voda, ale chutilo to ozaj chutne. A múka uvarená ako kaša vo vode – to majú ako ryžu alebo zemiaky, či chlieb ku hrachovej kaši. S varením sme si pomohli a všetko bolo naozaj chutné.
     Učíme sa od seba nie len vedomosti, ale aj zručnosti alebo rôzne srandy. So srandou však treba pri Dinkoch dávať veľký pozor. Nepoznajú humor a vtip tak ako my a veľmi rýchlo sa vedia vážne uraziť. Marop s týmto problém nemá. Našťastie rozmýšľa inak. Učil ma ako pískať na kravy, keď sa mi stratia, aby ľudia vedeli, že ich majú hľadať. Nešlo mi to. Je to klasický zvuk z poskladaných rúk, ktorú od malička používajú už ako deti, keď pásli kozy a neskôr kravy. Smial sa na tom, ako mi to nejde. A ako mi tiež nejde zvuk, ktorým sa kravy, či kozy vyháňajú. No... ani jemu to už tak silno nejde, keďže je väčšinu času v škole. Chýba mu každodenná prax :) No zvieratá ho počúvajú asi všetky. Som prekvapená :) A to na nich kričí aj v angličtine aj v Dinka jazyku. Hmm, to už aj zvieratá vedia viac jazykov? :D :D (musím sa smiať) :)

     V izbe a kúpeľni všetko žije. Mám na mysli steny vo vnútri aj navonok. Jeden deň vymetiem mraveniská, pavučiny a povyháňam alebo zabijem všetko živé. Na druhý deň mám v izbe to isté len na iných miestach. To je teda rýchlosť :) Pranie v rukách sa stalo naozaj rutinou, ale zaberá to veľa času, ak chcem poriadne vyčistiť oranžový piesok a prepotené veci. Niekedy by som to najradšej hodila do práčky a vytiahla krásne voňavé. Tu musí stačiť tvrdé mydlo na pranie. A riady umývame mydlom. Väčšina vecí, čo je pre nás na Slovensku normálna, sa tu nenachádza. A tak si tu žijeme :)

    V jeden večer sme mali program na misii, kde bývajú sestry. Zišlo sa tam veľa ľudí, dievčatá z ich boardingu, naši chlapci aj ľudia z osady. Skončili sme okolo 21:00. Samozrejme, už bola tma. Poznať ľudí v tme – špeciálne týchto – je veľmi náročné. Ja nevidím ich, ale oni vidia mňa. A kto je kto? Ak človeka poznám, rozoznám ho len po hlase alebo podľa oblečenia, keďže väčšinou nosia stále to isté.
Keď sa program skončil, nevedela som, kto je kde. Našťastie sa pri mne „zjavil“ Thomas. On ma tu doprevadil a potom sa niekde stratil a po skončení sa opäť objavil. Skrátka ma videl. Ľudia sa rozpŕchli domov. Každý odchádzal v skupine ľudí, no ja som netušila, ku komu sa pridať. Thomas bol teda jediným „záchrancom“ pred tmou a nebezpečenstvom počas cesty na našu misijnú základňu. Vybrali sme sa teda dvaja. Ale bez baterky. Zhruba pred hodinou som svoju úžasnú vojenskú baterku požičala chlapcovi, ktorý sa potreboval dostať domov a nemal žiadne svetlo. Veľmi prosil a ako-tak som ho poznala. V hlave som mala myšlienku, že ak mu ju požičiam, alebo ak čokoľvek požičiate niečo svoje domorodcovi, rátajte s tým, že sa vám buď nevráti, alebo vráti poškodené. Rozhodla som sa malému Alfrédovi dôverovať. Volám ho Smile, pretože má krásny úsmev a jeho prezývka sa páči aj jemu. Sám sa tak už predstavuje ostatným. Vrátim sa k jeho dôvere. Nemala som ju na 100%, ale skúsiť to treba. Na moje krásne prekvapenie mi na druhý deň vrátil nepoškodenú baterku s veľkými slovami vďaky. Bola som naozaj na neho hrdá.
     Vrátim sa k našej ceste s Thomasom – bez baterky. Nevideli sme ani na krok. Tu nie sú pouličné lampy a mesiac bol v nove. Žiarila len obloha posiata miliónmi hviezd. Bola nádherná. A tak strach, ktorý som mala mať z nebezpečenstva pohybu vonku po tme, sa vytratil. Teplo a pohľad na nebo ma preniesol do leta na Slovensku a do nocí strávených po hviezdami počas nočných táborových stráží, alebo len relaxe a vychutnávaní darov, ktoré máme od Boha. Naozaj som sa nebála. Bol to krásny zážitok. Niečo, čo nemôžem tu v Tonj bežne robiť. Raz... jeden krátky risk. S Thomasom sme bezpečne a celkom veselí dorazili a misiu.

ZNOVU V OSADE LAICOK
    Iný deň sme sa vydali iba dobrovoľnícka posádka do osady Laicok, o ktorej som sa už zmienila v staršom článku. Tentokrát sme tam išli iba Majka, Steve a ja. Biela zostava v aute smerujúca do osady, ktorej cesty sa niekedy nerovnajú ani turistickým peším chodníkom. Steve tam pozdravil svojich (už teraz známych, keďže tam pravidelne vozieva každý týždeň suroviny). Majka išla ošetrovať rany a ja som sa prvýkrát cítila ako ozajstná zdravotná sestra. Natiahli sme si rukavice a za pomoci jej inštruktáže som jej asistovala pri ošetrovaní škaredých otvorených rán nie len na koži, po poraneniach, ale aj na miestach, kde kedysi boli prsty a my vidíme už len kosť vo vnútri preliatú hnisom. Taký obraz doma nevidíme. A takéto rany sa u nás naozaj liečia len v narkózach v maximálne sterilných podmienkach. My sme použili vrecká z rukavíc z opačnej strany, na to sme si na zem, alebo na drevo poukladali potrebné veci a ošetrenia mohli začať. Ľudia sú ticho, keď im ranu ošetrujete. Vidíte ako zatínajú zuby, no na niektorých nevidno ani to. Iní by vás najradšej poúčali, čo máte robiť. Na to je Majka alergická. Ale v tomto sa krásne dopĺňame. Čo vytáča ju, nevytáča mňa. Čo vytočí mňa, nevytočí Majku :) A tak sa stále podporujeme, zdieľame, dopĺňame a našu pomoc sme v ten deň pekne zvládli. Nad niektorými ich praktikami liečenia len zatváram oči. Vsypovanie soli od rán, aby nenapuchla, ale rozdrvenie nejakej tapletky, ktorú si natlačia do otvorenej rany, pretože si myslia, že im to ranu zahojí...

NEODMIETNUŤ
    Ak máme teraz nejaké ovocie, tak je to občas papája, plus nejaké zeleniny, ktorých názvy si vôbec neviem zapamätať. Keď z palmy spadol orech (nebol to kokos), James mi ho rozbil a rukami vyberal sladkú šťavnatú dužinu. Nemohla som odmietnuť jeho odhodlanie a ochotu podeliť sa so mnou. Alebo palmový koreň, ktorý keď uvaríte chutí podobne ako uvarený zemiak. Nie rovnako, ale pripomína to. Opäť pripravený pomaly na zemi, olúpané špinavými rukami. Keď sme na pikniku varili a pripravovali mäso, nad tou hygienou som radšej zatvorila oči. Umyli sme si ruky v nádobe s vodou. V tej istej nádobe oplachovali poháre na pitie. Aaaaaaaaaa.... Zatiaľ nikomu nič nie je. Ja mám našťastie stále svoje fľašky so sebou :)

PRÁZDNINY
    A čo robíme teraz, keď nie je škola? Slovo NUDA sa v našom slovníku nenachádza. Ráno s Renátkou prepisujeme výsledky celej základnej školy do počítača. Je toho naozaj dosť. Potom si každá robí to, čo potrebuje (od príprav na ďalší program, cez osobné pranie, atď.), po obede mávame momentálne nácviky kolied na Vianoce. Renátka vybrala naozaj pekné anglické verzie piesní. Jedine melódia ma odnáša do čara Vianoc, aké poznáme doma. S chlapcami sa buď učíme a ja s nimi rada trávim aj čas manuálnej práce (od polievania v našej záhrade – strašne rada sa „hrám“ s vodou. Nicholas sa mi z toho stále smeje. Ja sa zase čudujem, ako to, že oni tak nebažia za vodou. Zatiaľ je pre nich celkom chladno. Necítia potrebu. Napriek tomu, že zo mňa tečie ako z kohútika pri 35-40°C v tieni. Áno, mám tu veľmi rada vodu :)) Po obede ich učíme základy na počítačoch, potom majú športy, … a večer modlitby, večera a štúdium alebo cez víkend film.
    Prichádzajúce Vianoce cítim naozaj len na koledách, alebo evanjeliových čítaniach. Teploty, výklady, hudba, reklamy, ani vianočné upratovanie, či pečenie a zháňanie darčekov tu miesto nemajú. Naše dni sú stále rovnaké a zároveň stále nové a iné. Plynú veľmi rýchlo a prinášajú milé aj veselé prekvapenia, ale taktiež ťažké chvíle rôzneho charakteru. Čo je krásne, nech ostane v spomienkach a čo ťažké, nech nás niečomu naučí, aby sa z nás mohli stávať stále lepšie osobnosti schopné milovať a predovšetkým odpúšťať.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára