Nemám presne spočítané, koľko dní sme v
Tonj. Ale viem, že už ťaháme štvrtý mesiac. Moje zapisovanie sa
pozastavilo. Zaneprázdnenosť, únava alebo vyčerpanie mi nedávalo
síl na podrobné popisovanie udalostí, zážitkov, prekvapení...
Pokúsim sa aspoň zhrnúť väčšiu etapku strávenú medzi
Dinkami a maximálne rôznorodou komunitou, ktorá sa zišla z
rôznych kútov sveta s jedným spoločným cieľom.
Jedným z milých prekvapení bola návšteva Moniky, ktorá tu bola na misii pred nami spolu s Renátkou a Jankou a návšteva slovenského kňaza Mira, pôsobiaceho v Rumbeku. Bol to naozaj milý pocit, počuť rodákov a vidieť, ako sa stretávajú nie na kofole kdesi v reštaurácii v hlavnom meste Slovenska, ale práve kdesi v zapadnutej buši Afriky. Piati Slováci na jednom mieste :) Aspoň na chvíľu. Super pocit :) Vychutnala som si slovenskú spoveď. Fr. Chose Maria je staručký kňaz zo Španielska a jeho angličtina je kdesi medzi španielčinou a angličtinou. Málo ľudí mu rozumie zreteľne. Ak potrebujete spoveď, jej účinky pocítite tak či tak :) A to som ani netušila, že tento náš staručký dedko je v Afrike už 20 rokov. Pôsobil v 7 krajinách Afriky a v marci by sa mal vrátiť po 20 rokoch do svojho Španielska. Je veľmi sčítaný, dáva dokopy kmeňovo-anglické slovníky. Aj keď na ňom roky zanechali stopu, stále je veselo naladený, ale pozor – musí mať vždy pravdu. Čiperný, aktívny dedko. Najstarší člen komunity :)
Náš
najmladší člen – Josehp Chisomo z Malawi (malinkej africkej
krajinky, kde sú ľudia trpasličieho vzrastu) sa už zahrial medzi
nami. Ešte ho veľa vecí prekvapí, ale snaží sa a o väčšiu
jednotu medzi chlapcami na boardingu, nami dobrovoľníkmi a
komunitou. Držím mu palce :) Sme rôznorodí a nie je to
jednoduché. Snaží sa byť s chlapcami čo najviac (čo pred tým
trošku chýbalo a preto som bola najčastejšie s nimi ja a
Renátka). Keď sme mali adrenalínovejšie dni pretkávané miernym
nebezpečenstvom, vážne poznamenal, že ak niekto ešte raz v noci
vkročí do nášho areálu, môžeme ho zabiť. Bola som prekvapená
a o. Shyjan povedal, že tu sa zabíjať nebude. Samozrejme.
Prekvapilo ma to. Veď sme prišli rozdávať lásku, pokoj, radosť.
V jeho krajine je to však bežné. Cudzí človek nemá čo robiť
na cudzom území. Aj toto je rozdiel vo vnímaní katolíckej viery
v rôznych častiach sveta.
ADRENALÍN A SMUTNEJŠIE CHVÍLE (a pomedzi to momenty radosti a vďaky) :)
Keď
už som pri tých adrenalínovejších udalostiach, prešli sme si
všeličím. Od hrozieb z vypuknutia vzbury pre zatvorenie školy,
nemocnice a rádia kvôli jednej tehotnej študentke. Tu sa
otehotnenie ráta za veľký škandál, kde je ohrozený život
minimálne muža, ktorý sa o to pričinil. Ďalej sú ohrozené
životy ľudí, ktorí ju mali na starosti, čiže sestry na
dievčenskom boardingu. A tak to išlo všetko ruka v ruke, väzenie,
vyhrážky, prichystanie na vzburu, modlitby, čakanie... Až to
všetko prešlo v relatívne pokojnom duchu. Pri tejto veľkej afére
nik nezomrel. Výnimočne. Chvála Bohu.
Inokedy som si našla počas dňa otvorené dvere. Ktosi bol vo vnútri.
Našťastie mi nič nezmizlo, všetko vzácnejšie mám poskrývané.
Dvere stále zamykám a kontrolujem, keď niekam odchádzam. A tak
ktosi vedel, že idem popoludní na klavír a využil tento čas, kým
tu nik nebol. „Návštevník“ si ich pekne otvoril, popozeral a
nechal otvorené. Opäť – vďaka Bohu.
Iný
večer okolo 22:30 sme začuli krik zo školy. Naši chlapci boli na
obhliadke a chytili zlodeja, ako chcel kradnúť zo skladu kuchyne.
To bola rýchla akcia. Polobdelí chlapci pomaly ležali nad zošitmi
a učebnicami. Bol to stále ich čas na štúdium. Poniektorí už
podriemkávali. Pri výkriku chlapcov (aby oznámili a privolali
pomoc) sa naša banda zdvihla strelnou rýchlosťou, každý zobral
do ruky nejakú palicu, ani neviem, kde to mali poschovávané a už
sa stratili rýchlosťou blesku v tme. Nicholas preletel cez plot.
Nič nič, len zrazu odraz a praskot plota, dopad na tvrdú zem a
tiež sa stratil v tme. Keď to prišli riešiť naši otcovia, prvý
sa vrátil, pohľadal v tej tme svoje šľapky a vysmiaty nám
porozprával, čo sa stalo. S Majkou a bratom Petrom sme len pozerali
z okna boardingu a čakali, čo sa bude diať.
V
jeden večer sme s Majkou prepisovali testy do školy v miestnosti,
kde čerpáme pitnú vodu. Po polnoci som zacítila silný mužský
parfém. Vravela som si, že tu nemám koho cítiť. Chlapci dávno
spia, otcovia a bratia tak isto. Parfém bol však stále výraznejší.
Počuť nebolo ani šuchnutie. Chvíľu som sa odhodlávala zatvoriť
obe dvere, ktoré sme na miestnosti mali otvorené kvôli vzduchu,
keďže nám bolo prehorúco. S Majkou sme sa teda dohodli, že obe
zatvoríme dvere spoločne. Baterkou som skontrolovala priestranstvo
dokiaľ mi svetlo stačilo, ale nikoho sme nevideli. Zamkli sme sa a
pokračovali vo svojej práci. Parfém sa po čase vytratil. Po pol
jednej v noci som ho zacítila opäť. Už sme boli unavené a chceli
sme ísť spať. No v takom adrenalíne to bolo pre mňa náročnejšie
presunúť sa do izby. Opäť sme s Majkou skontrolovali okolie a
nikoho sme nenašli. Vravím si, možno tu naozaj nik nie je. Ale
cítili sme ho obidve. Vyšli sme z miestnosti k Majkiným dverám.
Boli bližšie. Poprosila som ju, či by nešla so mnou ku mojím, ja
mám ďalej a nemala som dobrý pocit. Majka nemala problém. Zložila
si veci vo svojej izbe, nezamkla ju (veď ma ide len odprevadiť a
bývame pár metrov od seba. Lenže v takej situácii, keď je tma a
cez bambusové oplotenie pomaly nevidno, je každý centimeter plný
adrenalínu.) Keď sme už boli tesne pri mojej izbe, povedala som
si, že ešte raz skontrolujem z tohto uhla náš malý areál bez
použitia baterky. Pozrela som sa doprava a neďaleko v čiernej tme
stála ešte černejšia silueta stojacej postavy. Striaslo nás.
Vedeli sme, že ak by sa v noci niečo dialo, nemáme vychádzať z
izieb. Lenže teraz sme do nej ešte ani nevkročili. Čo má po
polnoci kto robiť v našom areály. Všetci naši spia. Postava sa
nehýbala. S Majkou sme stvrdnuté stáli a ja som sa len opýtala:
Who are you? (Kto si?) Postava mlčala. Opýtala som sa ešte raz,
pritom mi nohy tŕpli od strachu. Odpoveď prišla iba v arabskom
jazyku, takže som nerozumela. Ešte som sa opýtala ako sa volá.
Meno si mohol vymyslieť, ale povedal také, ktoré nikto z ľudí,
ktorých poznám, nemá. Nenápadne sme sa s Majkou presunuli k
dverám mojej izby, pomaly som otvorila, rýchlo sme tam vhupli a ja
som sa snažila trasúcimi rukami vytočiť telefónne číslo brata,
ktorý spal. Nezdvíhal. Ostatné čísla, ktoré som sa snažila
volať, boli vypnuté. Zobudila som Renátku, tá volala otcovi. Kým
prišiel (cca do 10 minút), sme sa stihli my dve vyklepať v izbe. V
rukách som držala palicu a nôž, Majka zobrala kameň. Parfém
bolo cítiť pod oknom. Kým prišiel otec, ten človek sa vyparil.
Prehľadal všetky kúty, no človeka sme nenašli. Poslal nás
všetkých v pokoji spať. No mne pokoj dlho neprichádzal a únava
ma vôbec nezmáhala. Majka išla do svojej izby a ja do svojej. Po
chvíľke, keď sme sa všetci rozišli, som mala pocit, že opäť
cítim vôňu toho človeka. Bála som sa. Poprosila som Renátku, či
by som mohla ísť spať k nej do izby. Bolo mi jedno, že budem na
zemi bez moskytiery, kde chodia žaby, škorpióny, myši, mravce a
štípu komáre a ja neberiem žiadne antimalariká. Ležala som na
zemi bez všetkého a bola spokojná, že nie som sama, ak by niekto
vošiel do nejakej z našich izieb. Dlho som nevedela zaspať. Na
druhý deň som si vymyslela provizórny ochranný systém na dvere.
Ak by niekto odomkol moje dvere, aspoň získam čas, kým ich
otvorí. Natiahla som špagát od dverí k posteli. Aspoň trochu sa
cítim bezpečnejšie. Od toho dňa si Thou robí každý večer
srandu, že pošle Daniela v noci ešte raz, aby ma skontroloval. Wol
ma zase pochválil, že som odvážna, keď som sa odhodlala s tým
človekom rozprávať, že ľudia väčšinou nerozprávajú. No... v
každom prípade mi od toho momentu každý večer trošku „lepí“,
keď sa vraciam do svojej izby. Keďže sú teploty vzduchu nižšie,
vychutnávam si prírodu, oblohu a zvuky afrických nocí na dreve
pri boardingu. Blízko chlapcov. Ak by sa niečo stalo, mám ich hneď
po ruke. A neviem sa vynadívať na hviezdy, z ktorých teraz v
decembri poznám dve súhvezdia z našej strany zemegule. Casiopia
nie je ako „W“, ale ako krásne „M“ a zimný Orion tu leží
celú noc, akoby spal :)
Medzi
tie menej príjemné a smutné skutočnosti tiež patria boje medzi
kmeňmi a podkmeňmi. Dôvod? Kravy a ženy. Dinkovia sú hrdý kmeň
a bojujú aj medzi kmeňmi Bongo a Jyur. Ale samotný kmeň Dinka má
cca 14 podkmeňov. Ešte aj tí sa zabíjajú. Na jednom mieste
ukradli jedni druhým kravy. Začal boj, ktorý trvá niekoľko
týždňov. Kedysi sa bili iba muži, ženy a deti chránili tým, že
ich poslali preč. Teraz sa začali zabíjať kompletne, strieľali
po deťoch aj ženách. Zomrelo už veľa ľudí, ale žiadna krava.
To je to najcennejšie, čo tu majú. Neuvedomujú si hodnoty. Afrika
nie je chudobná krajina. Ľudia len nevedia rozmýšľať, nevedia
čo s tým, nie sú edukovaní. V tomto im treba pomôcť. Nie dávať
im veci zadarmo. Počas týchto podkmeňových nepokojov sa situácia
tak vyhrotila, že sa uzavreli cesty na Rumbek. Pre našich dvoch
chlapcov z boardingu – pre Chola a Maropa – situácia naozaj
zvážnela. Oni dvaja sú z podkmeňa Gok, ktorý bojuje s podkmeňom
Rek a nachádzajú sa na ich území. Potrebujú sa dostať domov k
svojim. Všetci sme sa len modlitli, aby cesta bola pokojná, aby ich
nik nezastavil, aby ich nekontrolovali, pretože vyšiel zákaz
prepravy domorodých ľudí medzi týmito miestami. Boh sa naozaj
postarali a naši chlapci sa bezpečne, bez akýchkoľvek problémov
dostali domov. Marop mi volal, že mám veľmi silné modlitby, ale
ja viem, že to sú modlitby všetkých tých, ktorí na nás tu v
Južnom Sudáne v Tonj, myslia. A preto vám všetkým naozaj zo
srdca ďakujem/e.
Na
druhej strane v meste Wau vypukli politické nepokoje, tiež sa tam
vraždilo a taktiež sa uzavrela cesta na ten smer. A my v Tonj sa
nachádzame medzi týmto dvoma napätými lokalitami. Vďaka Bohu
necítime zatiaľ žiadne ohrozenie.
Okolo
30 ľudí našlo smrť v rieke, kde ich poštípal akýsi vodný had.
Na prvý pohľad lákavá vodná hladina, kde sa ľudia kúpu, perú
a spolu s kravami zdieľajú vo vode všetko. Maximálne nebezpečie
pre nás nedomácich. Aj im sa stalo toto osudným.
Medzitým
sme zažili vyhodenie jedného nášho chlapca z boardingu - Abraham
Majook. Jeho správanie bolo veľmi nekontrolované, nedal sa
usmerniť a poučiť, opakovane vyrábal problémy, až sa s
boardingom musel rozlúčiť.
Albino
Akol si tiež užil svoje. Zomrela mu mama. Tvrdý, silný frajer
zrazu utíchol a utiahol sa. Slzy sa pokúšal skrývať ako to len
najviac išlo. O pár dní išiel otec, on, Mário Maker, Santino
Magut a Renátka na pohreb. Akol pozval aj mňa. Pre veľa vody
(keďže bolo ešte obdobie dažďov) ich mamu nepochovali
(nezahrabali) v osade, ale v cattle campe.
Cattle
camp je miesto (tábor), kde je viac kráv ako ľudí. Miesto, kde
jeden alebo viac členov rodiny vezme všetky svoje kravy a tam spolu
nažívajú. Je to miesto, ktoré je bližšie k trávnatým porastom
pre pašu. Život v cattle campe je veľmi jednoduchý. Pastier alebo
rodina si postaví len provizórny príbytok bez stien. Všade sa
ozýva ručanie kráv a pod nohami sa presypuje popol. Nie je to však
klasický popol. Je to piesok zmiešaný so spáleninou kravského
trusu. To, čo kravám netreba, oni na kolenách rukami rozotierajú
po piesku, aby to čím skôr uschlo a potom to použijú ako palivo.
Pri pohľade na dieťa, ktoré si umývalo ruky kravským močom som
tiež ostala v prekvapení. Moč používajú aj na umývanie riadu a
taktiež na pasterizáciu mlieka. Väčšina ľudí je v špinavých,
otrhaných, vyblednutých šatách. Pomaľovaní sú popolom a
väčšina z nich má v ruke minimálne prút alebo palicu. Ženy
varia, deti pasú a muži asi strážia. Po návrate z cattle campu
nám s Renátkou ešte dlho smrdeli veci, aj keď sme sa ich snažili
vyprať a nechávali to vymočiť vo vode. Keď si predstavím, že
takto žije skoro každé dieťa, každý človek v týchto
podmienkach, prišlo mi ľúto. Potom mám pocit, že my to s tou
hygienou na Slovensku naozaj preháňame :) A keď som si
predstavila, že aj naši chlapci, ktorí sú teraz civilizovanejší
a umývajú sa aj 3x do dňa, že aj oni takto žili a cez prázdniny
sa vracajú domov do takýchto podmienok, tak mi ich internát (ktorý
je u nás len skladový priestor) pripadá ako naozajstný luxus.
Prišlo mi to trošku ľúto, ale asi nemá prečo. Nepoznajú iný
štandard. Pre nich je toto normálne a keď som sa o tom rozprávala
s Maropom, usmieval sa, až smial, keď videl, ako sa čudujem.
Vravel, že kravský moč je zdravý, že to je normálny život, kde
aj oni vedia žiť šťastne. Závisí od vzťahov v rodine, či budú
naozaj šťastní, ale on bol. A viacerí chlapci mi povedali, že
mali šťastné detstvo – napriek tomu, že som očakávala opak.
Na
internáte majú chlapci stravu 3x denne (to isté, ale majú).
Wilson mi povedal (a to aj všetci vieme, že ak sú doma, stravujú
sa len raz za deň) a tu majú trikrát jedlo. Pre Wilsona je to veľa
jedenia :) Nie je zvyknutý. Väčší chlapci sú však radi.
Vyskáču to, vyšportujú. Taký je život v Afrike.
James
Kuch má chorú mamu. Boli sme ju navštíviť. Všetky štyri
dobrovoľníčky, brat Chisomo a pár chlapcov z boardingu. Opäť
bolo vzácne prechádzať uličkami buše po rozpálenom slnku a
sledovať život v tukuloch. Pekne nás privítali, boli radi, že
sme ich prišli navštíviť a máme u nich „dvere stále otvorené“
:) Po tomto našom prechádzaní sme s Renátkou a Danyiou dostali
silné bolesti hlavy, poniektoré teploty a bolenie žalúdka. Zrejme
malý úpal, ale hlava si to najboľavejšie odniesla.
Peter
Maluil odišiel domov potom, čo dostal správu, že mu zavraždili
kohosi z rodiny. Smutný, ale hrdý Maluil sa pripravil a hrdo
odišiel. Doma má zbraň a nebojí sa ju použiť.
Stretávam
sa tu s veľkým kontrastom. Muži a chlapci nemajú strach z tmy, zo
smrti, z bojov. Neboja sa, ale pritom na druhej strane niektorí majú
problém z testu na maláriu, kde im treba pichnúť do prsta, aby
zdravotná sestra získala kvapku jeho krvi. Zvláštne.
Často
tak rozmýšľam, ako sa oni majú radi? Akou láskou sa milujú? A
milujú sa vôbec, alebo sú len naozaj „divoké zvieratká“ bez
citov? Stretávam sa tu s rôznymi kontrastami a odpoveď nie je
nikde jednoznačná. Ako môže opustiť otec svoju ženu a dcéru
počas bojov v jeho osade? On sa ide schovať, aby ho nezabili a
zvyšok rodiny nechá napospas osudu? Má ich rád? Takto sa majú
radi? Je toto láska? Ako to, že plačú keď im niekto zomrie?
Pretože majú city a určite sa mali radi. Neplačú dlho. Divokí a
tvrdí ľudia predsa neplačú. Chvíľu a stačí. Takto to proste
je. Prišiel na svet, bol s nami, odišiel. Akou láskou milujú
mladí muži ženy naokolo? So sklamaním musím povedať, že sa mi
zdá, že žiadnou. Iba pudovou. Páči sa mi, to znamená –
milujem ju, chcem ju mať za ženu, takže si ju kúpi. Žena je
tovar? Nemá právo o ničom rozhodovať. Ani len to, či ho vôbec
chce. Ani v rodine nemá žiadne právo vyjadrenia. Žena sa má len
starať o muža a domácnosť. Pracovať a rodiť deti. Toto je
láska? Muži dokážu kvetnato opisovať lásku a nasľubovať
hory-doly. Pravda je však inde. Ak sú v rodine chlapci aj dievčatá,
o dievčatách rozhoduje otec, alebo starší brat. Mama sa nemôže
vyjadriť k tomu, či ich dcéra sa bude vydávať za tohto, alebo za
iného muža, či bude študovať, alebo iba v domácnosti. Kde je tu
láska? Mám pocit, že tento africký svet nie je len chudobný na
vedomosti, alebo aj na najpotrebnejší cit – na Lásku. Tie ich
hádky, bitky, neodpustenia, vraždy, surové správanie k deťom a
sebe navzájom nehovoria veľa o láske. Deti sú „vychovávané“
bitkou. Aj dospelí tak boli vedení, tak je to správne.
Ďalšou
nepochopiteľnou skutočnosťou sú pre mňa ich boje. Niekoľko
rokov sa krajina zmietala vo vojne, utrpení, hlade a teraz, keď
majú mier, tak sa musia zabíjať navzájom. A kvôli kravám. Vďaka
ich pýche a hrdosti. Neexistuje cesta riešenia problémov
diskusiou, diplomaticky. Všetko riešia agresiou. Vo Wau sa situácia
zhoršila. V meste vypaľujú domy a ľudia sa strieľajú navzájom.
Dôvod? Presťahovanie jednej kancelárie do inej časti mesta.
Nedokážem to pochopiť. Kto môže, ten sa skrýva. Takto si vážia
mier?
A
to sme ešte nedávno boli vo Wau. Zhruba tri týždne dozadu nás
otec Shyjan zobral so sebou – Majku, Danyiu a mňa. Vyrážali sme
ráno o 6:00. O takom čase je ešte tma. Vydali sme sa na hrboľatú
rozbitú cestu. Za nami sa len prášilo a ak sme aj niekoho míňali
na starom rozheganom bicykli, chvíľu mal čo robiť, aby mohol opäť
dýchať čistý vzduch. Ale takto to tu chodí. Pred siedmou
slniečko začalo vychádzať a žiarilo za nami ako veľká oranžovo
červená ohnivá guľa až kým sa nepremenila na žlté žeravé
slnko, do ktorého sa už nedalo ani pozrieť. Bolo nám veselo, aj
keď nie hocikedy sme pristáli pohodlne po vyhodení z jamy alebo do
jamy.
Prvýkrát
sme s Majkou videli toto mesto. Je to úplne iné ako náš Tonj. Je
väčšie a má už aj normálne tehlové budovy. Ľudia väčšinou
rozprávajú arabsky, takže s angličtinou sa tam jednoducho
nedohovoríte. Sú hnedí (nie čierni :) - keďže v prevahe tam nie
sú Dinkovia). Vidno vplyv civilizácie aj na správaní ľudí.
Dievčatá nosia nohavice (v Tonj nenájdete ľahko dievča v
nohaviciach – okrem nás zahraničných), na motorke sedia obkročmo
aj ženy (v Tonj iba bokom so spojenými nohami) atď. Pozreli sme si
nemocnicu, školu a bývanie (skrátka prácu saleziánov). Naozaj
obdivuhodné. Ten Don Bosco založil teda veľké dielo :))
Unavení
sme sa vracali ešte pred západom slnka okolo 18:00 domov. Opäť
tou istou jedinou cestou, kde nás pre zmenu sprevádzalo zapadajúce
slnko. Kým sme dorazili domov (cesta trvá cca 2 hodiny), bola dávno
tma. Po takýchto cestách je každý unavený, žalúdok je
rozlietaný a hlava má čo robiť, aby jej mozog nevyletel :D
Páčilo
sa mi, ako nás chlapci pred odchodom vyprevadili a všetci nám
želali úprimne bezpečnú cestu. Už chápem prečo. Ak sa čokoľvek
stane v buši, nie vždy máte signál, aby ste zavolali pomoc. A to
môžete stretnúť cestou kadekoho. Po návrate ma opäť prekvapili
rozjasnené tváre našich chlapcov, ktorí nás „až“ jeden deň
nevideli. Takáto pauza niekedy asi dobre padne. Boli sme si opäť
vzácnejší. Thomas mi vravel, že sa mi zmenila tvár, kým ma deň
nevidel, že som opeknela :) Ako len dokážu hádzať toľko
komplimentov. No bol naozaj rád, že už sme doma. Nicholas sa tak
isto za nás modlil pred odchodom a úprimne mi želal šťastný
návrat. Aj keby to nebol povedal slovami, jeho oči prezrádzali
všetko. Nie nadarmo sa hovorí, že oči sú zrkadlom duše. A tu to
je veľmi čitateľné. Nepríjemné pohľady nemusíte dlho lúštiť,
tiež sa sami dajú prečítať.
A TERAZ O INOM
Teraz
opíšem aj trošku milšie udalosti. Jeden z mnohých naozaj
krásnych darov je, ak počujete od niekoho, že by chcel ísť
študovať na Slovensko. Pri otázke PREČO mi Gabriel jednoducho
odpovedal, že chce byť taký šťastný ako ja, stále mať úsmev
pre ľudí. Potešilo ma to naozaj. Keby vedel, koľko námahy to
niekedy stojí, koľko sĺz zo sklamaní s prosbou o novú silu a
elán. No o tom už vie iba Boh.
Pri
administratívnej práci, ktorá mi kvalitne lezie na nervy, sa
niekedy pýtam sama seba, čo je viac? Stále som chcela byť s deťmi
a s mladými a pri dlhšej administratívnej činnosti pre školu mi
tento čas a energiu zaberajú papiere a počítač. Nechcem tento
čas premárniť takto. Najradšej by som bola stále s nimi. Ak sa
len dalo, hrala som sa s nimi, učila ich, rozprávala, zdieľali sme
spolu aj pracovali. O tom je vytváranie vzťahov, o tom je výchova.
Až kým sa mi nevybili baterky a ja som stratila energiu cez rôzne
sklamania. V tomto stave krízy sa niekedy pýtam: „Má vôbec
význam to, čo tu robím/e? Prečo si ma tu poslal? Kde je ten
zmysel?“ Viem. Trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť. A tak sa
nadýchnem, odovzdám ďalší deň do rúk Bohu a pokračujem v žití
nových prekvapení, zážitkov, skúsenosti, radostí aj starostí.
ODREAGOVANIE
Keď
som už naozaj nevládala, zobrala som bicykel a vybrala sa na
prevetranie hlavy tam, kde ma len kolesá zavedú. Vedela som, že to
nie je bezpečné, ale potrebovala som prefúknuť hlavu, na chvíľu
zabudnúť, odreagovať sa od všetkých ľudí, názorov... Míňala
som tváre ľudí a s troškou adrenalínu som sa vydala ďalej, ako
som asi mohla. Vďaka Bohu sa nič nestalo, pokarhanie som dostala
len od Renátky :)) a ja som sa naozaj mohla odštartovať a vybiť
to, čo v človeku, ktorý má milovať a odpúšťať, nemá čo
hľadať.
Iný
veľmi pekný deň bol piknik s našimi chlapcami z boardingu. Po
skončení školy sme s nimi vyšli na výlet do inej dediny. Zbalili
sme všetky potrebnosti od hier, lôpt, cez vodu a suroviny na
varenie. Všetko sme naložili do dvoch áut a vysadli pomedzi
materiál vonku na auto. Toto bol naozaj pekný deň. Spoločné
prípravy, spoločná jazda, spoločné varenie a jedenie, … Mne sa
to naozaj rátalo :) A mám pocit, že aj chlapcom, každý si
oddýchol a hlavne po ich skúškovom období. Takto nám začal
december.
Na
Mikuláša sme chceli s Renátkou chlapcom vymyslieť nejaké
prekvapenie a pripraviť aspoň trošku malú zmenu v ich strave.
Jedia stále to isté dookola – múku varenú vo vode a
strukovinovú kašu. Rozhodli sme sa, že im prilepšíme nejakými
plackami, ktoré nemali dostatok ingrediencií na svoje spevnenie,
tak sme sa len modlili, aby z toho aspoň čosi bolo. Doma by sme
pridali vajíčko, zemiak alebo mlieko, ale dokiaľ to zobrať tu?
Bola to dlhá príprava a vypekanie na ohni a troch kameňoch v
miestnosti s jedným oknom a dverami. Kvalitne nás vyúdilo. Čas
nám však príjemne zbehol. Za doprovodu afrických piesní sme mali
aj príjemnú spoločnosť. V tom čase mal v kuchyni službu akurát
Nicholas. Na sv. Mikuláša varil obed on (prvýkrát v živote. Muži
tu nevaria. Chlapci na boardingu však ostali bez kuchárky, ktorá
po skončení školského roka má dovolenku. Tak si rozdelili služby
a každý deň chystá stravu – dookola tú istú – niekto iný).
Na to, že varil prvýkrát, tak hrachová kaša sa mu úžasne
podarila. Nebolo v nej nič iné ako hrach a soľ a voda, ale chutilo
to ozaj chutne. A múka uvarená ako kaša vo vode – to majú ako
ryžu alebo zemiaky, či chlieb ku hrachovej kaši. S varením sme si
pomohli a všetko bolo naozaj chutné.
Učíme
sa od seba nie len vedomosti, ale aj zručnosti alebo rôzne srandy.
So srandou však treba pri Dinkoch dávať veľký pozor. Nepoznajú
humor a vtip tak ako my a veľmi rýchlo sa vedia vážne uraziť.
Marop s týmto problém nemá. Našťastie rozmýšľa inak. Učil ma
ako pískať na kravy, keď sa mi stratia, aby ľudia vedeli, že ich
majú hľadať. Nešlo mi to. Je to klasický zvuk z poskladaných
rúk, ktorú od malička používajú už ako deti, keď pásli kozy
a neskôr kravy. Smial sa na tom, ako mi to nejde. A ako mi tiež
nejde zvuk, ktorým sa kravy, či kozy vyháňajú. No... ani jemu to
už tak silno nejde, keďže je väčšinu času v škole. Chýba mu
každodenná prax :) No zvieratá ho počúvajú asi všetky. Som
prekvapená :) A to na nich kričí aj v angličtine aj v Dinka
jazyku. Hmm, to už aj zvieratá vedia viac jazykov? :D :D (musím sa
smiať) :)
V
izbe a kúpeľni všetko žije. Mám na mysli steny vo vnútri aj
navonok. Jeden deň vymetiem mraveniská, pavučiny a povyháňam
alebo zabijem všetko živé. Na druhý deň mám v izbe to isté len
na iných miestach. To je teda rýchlosť :) Pranie v rukách sa
stalo naozaj rutinou, ale zaberá to veľa času, ak chcem poriadne
vyčistiť oranžový piesok a prepotené veci. Niekedy by som to
najradšej hodila do práčky a vytiahla krásne voňavé. Tu musí
stačiť tvrdé mydlo na pranie. A riady umývame mydlom. Väčšina
vecí, čo je pre nás na Slovensku normálna, sa tu nenachádza. A
tak si tu žijeme :)
V
jeden večer sme mali program na misii, kde bývajú sestry. Zišlo
sa tam veľa ľudí, dievčatá z ich boardingu, naši chlapci aj
ľudia z osady. Skončili sme okolo 21:00. Samozrejme, už bola tma.
Poznať ľudí v tme – špeciálne týchto – je veľmi náročné.
Ja nevidím ich, ale oni vidia mňa. A kto je kto? Ak človeka
poznám, rozoznám ho len po hlase alebo podľa oblečenia, keďže
väčšinou nosia stále to isté.
Keď
sa program skončil, nevedela som, kto je kde. Našťastie sa pri mne
„zjavil“ Thomas. On ma tu doprevadil a potom sa niekde stratil a
po skončení sa opäť objavil. Skrátka ma videl. Ľudia sa
rozpŕchli domov. Každý odchádzal v skupine ľudí, no ja som
netušila, ku komu sa pridať. Thomas bol teda jediným „záchrancom“
pred tmou a nebezpečenstvom počas cesty na našu misijnú základňu.
Vybrali sme sa teda dvaja. Ale bez baterky. Zhruba pred hodinou som
svoju úžasnú vojenskú baterku požičala chlapcovi, ktorý sa
potreboval dostať domov a nemal žiadne svetlo. Veľmi prosil a
ako-tak som ho poznala. V hlave som mala myšlienku, že ak mu ju
požičiam, alebo ak čokoľvek požičiate niečo svoje domorodcovi,
rátajte s tým, že sa vám buď nevráti, alebo vráti poškodené.
Rozhodla som sa malému Alfrédovi dôverovať. Volám ho Smile,
pretože má krásny úsmev a jeho prezývka sa páči aj jemu. Sám
sa tak už predstavuje ostatným. Vrátim sa k jeho dôvere. Nemala
som ju na 100%, ale skúsiť to treba. Na moje krásne prekvapenie mi
na druhý deň vrátil nepoškodenú baterku s veľkými slovami
vďaky. Bola som naozaj na neho hrdá.
Vrátim
sa k našej ceste s Thomasom – bez baterky. Nevideli sme ani na
krok. Tu nie sú pouličné lampy a mesiac bol v nove. Žiarila len
obloha posiata miliónmi hviezd. Bola nádherná. A tak strach, ktorý
som mala mať z nebezpečenstva pohybu vonku po tme, sa vytratil.
Teplo a pohľad na nebo ma preniesol do leta na Slovensku a do nocí
strávených po hviezdami počas nočných táborových stráží,
alebo len relaxe a vychutnávaní darov, ktoré máme od Boha. Naozaj
som sa nebála. Bol to krásny zážitok. Niečo, čo nemôžem tu v
Tonj bežne robiť. Raz... jeden krátky risk. S Thomasom sme
bezpečne a celkom veselí dorazili a misiu.
ZNOVU V OSADE LAICOK
Iný
deň sme sa vydali iba dobrovoľnícka posádka do osady Laicok, o
ktorej som sa už zmienila v staršom článku. Tentokrát sme tam
išli iba Majka, Steve a ja. Biela zostava v aute smerujúca do
osady, ktorej cesty sa niekedy nerovnajú ani turistickým peším
chodníkom. Steve tam pozdravil svojich (už teraz známych, keďže
tam pravidelne vozieva každý týždeň suroviny). Majka išla
ošetrovať rany a ja som sa prvýkrát cítila ako ozajstná
zdravotná sestra. Natiahli sme si rukavice a za pomoci jej
inštruktáže som jej asistovala pri ošetrovaní škaredých
otvorených rán nie len na koži, po poraneniach, ale aj na
miestach, kde kedysi boli prsty a my vidíme už len kosť vo vnútri
preliatú hnisom. Taký obraz doma nevidíme. A takéto rany sa u nás
naozaj liečia len v narkózach v maximálne sterilných podmienkach.
My sme použili vrecká z rukavíc z opačnej strany, na to sme si na
zem, alebo na drevo poukladali potrebné veci a ošetrenia mohli
začať. Ľudia sú ticho, keď im ranu ošetrujete. Vidíte ako
zatínajú zuby, no na niektorých nevidno ani to. Iní by vás
najradšej poúčali, čo máte robiť. Na to je Majka alergická.
Ale v tomto sa krásne dopĺňame. Čo vytáča ju, nevytáča mňa.
Čo vytočí mňa, nevytočí Majku :) A tak sa stále podporujeme,
zdieľame, dopĺňame a našu pomoc sme v ten deň pekne zvládli.
Nad niektorými ich praktikami liečenia len zatváram oči.
Vsypovanie soli od rán, aby nenapuchla, ale rozdrvenie nejakej
tapletky, ktorú si natlačia do otvorenej rany, pretože si myslia,
že im to ranu zahojí...
NEODMIETNUŤ
Ak
máme teraz nejaké ovocie, tak je to občas papája, plus nejaké
zeleniny, ktorých názvy si vôbec neviem zapamätať. Keď z palmy
spadol orech (nebol to kokos), James mi ho rozbil a rukami vyberal
sladkú šťavnatú dužinu. Nemohla som odmietnuť jeho odhodlanie a
ochotu podeliť sa so mnou. Alebo palmový koreň, ktorý keď
uvaríte chutí podobne ako uvarený zemiak. Nie rovnako, ale
pripomína to. Opäť pripravený pomaly na zemi, olúpané špinavými
rukami. Keď sme na pikniku varili a pripravovali mäso, nad tou
hygienou som radšej zatvorila oči. Umyli sme si ruky v nádobe s
vodou. V tej istej nádobe oplachovali poháre na pitie.
Aaaaaaaaaa.... Zatiaľ nikomu nič nie je. Ja mám našťastie stále
svoje fľašky so sebou :)
PRÁZDNINY
A
čo robíme teraz, keď nie je škola? Slovo NUDA sa v našom slovníku nenachádza. Ráno s Renátkou prepisujeme
výsledky celej základnej školy do počítača. Je toho naozaj
dosť. Potom si každá robí to, čo potrebuje (od príprav na ďalší
program, cez osobné pranie, atď.), po obede mávame momentálne
nácviky kolied na Vianoce. Renátka vybrala naozaj pekné anglické
verzie piesní. Jedine melódia ma odnáša do čara Vianoc, aké
poznáme doma. S chlapcami sa buď učíme a ja s nimi rada trávim
aj čas manuálnej práce (od polievania v našej záhrade –
strašne rada sa „hrám“ s vodou. Nicholas sa mi z toho stále
smeje. Ja sa zase čudujem, ako to, že oni tak nebažia za vodou.
Zatiaľ je pre nich celkom chladno. Necítia potrebu. Napriek tomu,
že zo mňa tečie ako z kohútika pri 35-40°C v tieni. Áno, mám
tu veľmi rada vodu :)) Po obede ich učíme základy na počítačoch,
potom majú športy, … a večer modlitby, večera a štúdium alebo
cez víkend film.
Prichádzajúce
Vianoce cítim naozaj len na koledách, alebo evanjeliových
čítaniach. Teploty, výklady, hudba, reklamy, ani vianočné
upratovanie, či pečenie a zháňanie darčekov tu miesto nemajú.
Naše dni sú stále rovnaké a zároveň stále nové a iné. Plynú
veľmi rýchlo a prinášajú milé aj veselé prekvapenia, ale
taktiež ťažké chvíle rôzneho charakteru. Čo je krásne, nech
ostane v spomienkach a čo ťažké, nech nás niečomu naučí, aby
sa z nás mohli stávať stále lepšie osobnosti schopné milovať a
predovšetkým odpúšťať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára