26.12. 2012
Aguko
Celý
tento vianočný týždeň bude o. Shyjan jazdiť do vzdialenejších
osád, aby tam odslúžil sv. omšu pre ľudí, ktorí nemajú
možnosť doraziť do Tonj. A tak som sa s ním, s Majkou a Stevom
vybrala do osady kmeňa Bongo, nazývanej Aguko.
Netušila
som, kde to je. Len som sa dopočula, že ide niekam. Samozrejme, že
keď sa ide niekam, musím pri tom byť :D Chcem využiť čo najviac
možností vidieť iné miesta, kultúry, ľudí... Takáto možnosť
sa bežne nenaskytne a cez školský rok sme stále na jednom mieste.
Bežne chodím všade s niekoľkými fľaškami vody, ale teraz som
nemala po ruke žiadnu. Vravela som si, že veď sa po omši aj tak
hneď vráti. Nechápem, čo mi to napadlo. Stále som vybavená, ak
ideme niekde ďalej ako len uličkami Tonj (bežne si beriem nožík
a baterku, pretože nikdy neviete, čo sa môže stať a kde ostanete
„visieť“. Okolo siedmej večer je už tma – celý rok. A
celkom mi to vyhovuje, že sa to tak často nemení ako u nás :) a o
vode ani nehovorím.) Lenže teraz som si naozaj nevzala nič. Prečo?
Hovoríme tomu „okno“, kedy naozaj prestanete myslieť a
zabudnete aj to, čo ste nevedeli. Aspoň v škole sa tomu tak nadáva
:P
Vydali
sme sa na cestu. Resp. na „cestu“. Užívala som si to, čo som
predtým ešte nevidela. Krásna lesná cesta, ktorá mi miestami
pripomínala naše Slovensko. Samozrejme, že som bola ďaleko od
reality, ale horúce slnko a slabo zelené listy mi dotvárali pocit
leta doma a cestu do nášho skautského tábora. Až na to, že táto
bola podstatne rozbitejšia a dlhšia. Viacerí sme sa už zhodli, že
tieto „cesty“ nie sú pre slabšie žalúdky. Aj tie silné majú
čo robiť. Po 1,5 hodine sme dorazili do Aguka. Postupne mi
dochádzalo, že sme poriadne ďaleko a tak skoro sa nevrátime.
Začal ma trápiť smäd. Našťastie mala Majka trošku viac vody,
aj Steve mal aj otec. Ale keď som sa na tie fľašky pozrela, vedela
som, že to môže byť tak akurát dosť pre nich (ak nie ešte
málo). Ale musela som už Majke odpiť.
Prišli
sme skôr, obzerali rozťahanú osadu, kde nevidíte tukul na tukule.
Ľudia z kmeňa Bongo nežijú tak nahustení na sebe. Vidíte
bývanie jednej rodiny a o niekoľko metrov (ak vôbec) vidíte
druhé. Ľudia žijú viac súkromne. Ale radi sa stretnú. Dinkovia
sú väčšinou pastieri a všetko ich bohatstvo sú kravy. Bongo
ľudia sú viac zameraní na les, vyrábajú med, lovia divú zver,
potom mäso predávajú, pestujú. Aj ich vzhľad je iný. Sú menší
a majú okrúhle tváre a bacuľatejšie líčka. A sú oveľa lepší
speváci a hudobníci. Rytmy majú viac v krvi ako dinkovia. Tie ich
sa mi naozaj páčili. Dokonca majú jeden nástroj vyrobený z dreva
(snáď sa ukáže kdesi na fotke), do ktorého treba veľmi silno
fúkať (naozaj na to treba poriadne pľúca) a vydáva to úžasný
hlboký zvuk, ktorý vo mne evokoval volanie divočiny :) Keď si
predstavím, že takto hrajú hodiny a dni, asi by som odpadla po pol
hodine na deficit kyslíka :)
Na
zemi som našla zaujímavé plody stromov. Krásne hnedé guľky ako
golfové loptičky, ale hladké. Na otázku – čo to je – som
dostala odpoveď: otrava. Ďalej som našla opäť zaujímavé
tmavohnedé plody. Tvrdé, ale pripomínali veľké fazule. Vo vnútri
šušťali akési semienka. Keď som to prelomila, to, čo sme videli
nám s Majkou pripomínalo čokoládový zákusok. Vo vnútri to bolo
biele ako vanilkovy krém, kakaové cesto a celé poliate tmavou
čokoládou. Až sme sa zasmiali, prečo nám na druhý sviatok
vianočný pripomína nejaká divoká plodina zákusok. Ej, ale by
sme si dali :) Nášmu kamarátovi z bongo kmeňa sme povedali, že
sme si to dali ako koláč a že to bolo ozaj dobré. On zvážnel a
pre istotu sa ešte raz opýtal, koľko sme z toho zjedli. Bol to
tiež jed. Potom sme mu len vysvetlili, že sme to nejedli, len nám
to pripomína :) To by bolo – chutnať niečo, čo vôbec
nepoznáme!
Ako
sme tak kráčali po tomto bongo území, hlavou mi lietali rôzne
myšlienky. Nachádzame sa na území, na ktorom ešte pred troma
dňami zomierali ľudia. Sme na mieste, kde sa často kmene zabíjajú
a nedávno spomínané boje prebiehali práve tu. Aj preto tu nebolo
veľa ľudí. Niektorí utiekli, niektorí už nežijú a niektorí
zostali. Keď som sa opýtala, prečo tu stále sú, keď vedia, že
toto je hlavný „ťah“ bojov. Dostala som odpoveď, že toto je
ich domov. Je lepšie ostať doma a byť zabitý na svojom území,
ako utiecť a byť nažive. Niekedy sa pýtam, kde je hrdosť, kde je
láska, kde je hodnota ľudského života a mieru. Keď mali
spoločného nepriateľa počas vojny (arabov), držali spolu. Teraz
to už nevedia. Je to krutá hra bez konca.
Boli
sme tam už niekoľko hodín. Slnko ma doslova vysúšalo. A ja bez
vody. Ako som len mohla urobiť takú banálnu chybu?!? Na toto
nezabudnem!!! Chcela som vydržať, ale smäd bol tak nepríjemný,
pery pomaly praskali a pocit v ústach mi dvakrát zachránil
mentolový cukrík od Steva. Začínala ma bolieť hlava. Chcela som
to vydržať, kým sa nevrátime domov. Ale nedalo sa. Vykročila som
smerom k miestnej studni, kde sa čvachtali deti a naberali vodu do
svojich bandasiek. Pristúpila som k vode, umyla si ruky aspoň pod
prúdom a napila sa. Len tri glgy. Musela som. Voda mala inú chuť.
Ostala som len v modlitbe a dôvere, že Bohu nič nie je nemožné.
A aj keď mi dal napiť zo svojej vody aj Steve, nevedela som sa
dočkať do Tonj.
Po
omši (ktorú majú len 3-4 krát do roka) sa domorodci zhrnuli do
kruhu a začali bubnovať, spievať, tancovať a fúkať a ešte
stále sú tam. Minimálne tri dni (niekedy aj viac) oslavujú.
Dokážu spievať a bubnovať jednu pieseň aj pol hodinu. Na
nástrojoch sa striedajú v priebehu piesní. Nezastavujú. Stále
vymení niekto iný niekoho iného, aby sa bubny neprerušili.
Pre
nás pripravili pohostenie. Našťastie to bola ryža s nejakým
mäsom. Chlapík, ktorý sedel vedľa mňa mi nechcel povedať, z
čoho to je, že až keď dojeme. Ja som ale mäso radšej nejedla.
Len ryžu so šťavou. Bolo to ešte fajn, pretože sme dostali
lyžice a predtým sme si mohli umyť ruky s mydlom, ktoré odniekiaľ
priniesli. Občerstvili sme sa a vydali na cestu späť do Tonj,
ktorá bola už veľmi vyčerpávajúca. Steve vystriedal v
šoférovaní nášho otca, ktorý od vyčerpania predsa len zaspal.
Naozaj jazdí citlivejšie. To už je čo povedať, keď si zdriemla
aj Majka aj ja. Nie na dlho, stále vás to niekde hodí, ale keď
porovnám jazdu Akecha, otcov a Steva, ten jazdí najcitlivejšie.
Tak či tak... po návrate bolo Majke naozaj nedobre. A mne bolo tiež
všelijako. Vtedy nemáte chuť jesť, len si ľahnúť a počkať,
kým to prejde. Niektorí potrebujú deň, niektorí tri - na to,
aby sa spamätali z cesty. Ja som to riskla aj ďalší deň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára